Extrémizmus
Extrémizmus označuje konanie a prejavy vychádzajúce z postojov krajne vyhrotenej, demokratickému systému nepriateľskej ideológie, ktoré či už priamo, alebo v určitom časovom horizonte deštruktívne pôsobia na existujúci demokratický systém a jeho základné atribúty. Druhou charakteristickou črtou extrémizmu a s ním spájaných aktivít je, že útočia na systém základných práv a slobôd garantovaných ústavou a medzinárodnými ľudskoprávnymi dokumentmi, alebo sa snažia svojimi aktivitami uplatňovanie týchto práv sťažiť, či znemožniť. Za ďalšie charakteristické znaky extrémizmu sa považuje snaha o obmedzenie, potláčanie, znemožnenie výkonu základných práv a slobôd pre určité skupiny obyvateľstva definované ich pohlavím, národnosťou, rasou, etnikom, farbou pleti, vierovyznaním, jazykom, sexuálnou orientáciou, príslušnosťou k spoločenskej triede, majetkom, ako aj používanie fyzického násilia či hrozba použitia násilia namiereného voči názorovým či politickým oponentom alebo ich majetku.
Extrémizmus sa delí na pravicový, ľavicový, náboženský a extrémizmus zameraný na jednu otázku (ekologický, separatizmus a pod.)
Pravicový extrémizmus
Pravicový extrémizmus je „súhrn postojov, spôsobov správania a akcií, ktoré sú buď organizované alebo nie, ktoré vychádzajú z rasisticky alebo etnicky podmienenej sociálnej nerovnosti človeka, vyžadujú etnickú homogenitu národa a odmietajú princíp rovnosti zakotvený vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, zdôvodňujú prednosť spoločenstva pred indivíduom, odmietajú pluralizmus hodnôt liberálnej demokracie a demokraciu chcú definovať ako spiatočnícku“.
Pravicový extrémizmus je teda charakteristický nasledujúcimi prvkami:
- je antipluralistický a podnecuje strach pred spoločenskou rôznorodosťou,
- odmieta myšlienku ľudských práv, hlavne ľudskej dôstojnosti ako i práva na slobodu a rovnosť,
- uprednostňuje autoritatívny vodcovský štát, a preto je antidemokratický,
- je antiparlamentaristický, pretože odmieta súťaženie politických strán a preferuje homogénne národné spoločenstvo,
- je antiinštitucionálny, odmieta deľbu moci,
- je verejne alebo skryto rasistický a/alebo antisemitský,
- vo všeobecnosti je nepriateľský voči cudzincom, odmieta „iných“ alebo „cudzích“, ako i tých, ktorí sa za týchto ľudí zasadzujú,
- je vypäto nacionalistický a nepriateľský voči ostatným štátom,
- podporuje revizionizmus, v ktorom bagatelizuje význam nacistického štátu alebo ho dáva za príklad, či relativizuje a popiera holokaust,
- je náchylný páchať násilie, vo vlastných radoch toleruje neonacistov a vojenské násilie,
- znevažuje všetkých, ktorí sa odkláňajú od noriem, ktoré stanovili samotní extrémisti, ako napr. homosexuáli, postihnutí ľudia, etnické menšiny alebo politicky inak zmýšľajúci ľudia.
Fašizmus
Fašizmus môžeme označovať ako akúkoľvek diktatúru s pravicovým prvkom. Je to politické hnutie antidemokratického a antiliberálneho zamerania.
Nacizmus
Nacizmus, skrátený výraz z nemeckého „Nationalsozialismus“, tiež hitlerizmus, je totalitná ideológia oficiálne uplatňovaná diktatúrou v Nemecku v rokoch 1933 – 1945 (tzv. Tretia ríša) prostredníctvom NSDAP (Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei) vedenej Adolfom Hitlerom. Nacistická ideológia kombinuje koncepciu fašizmu a rasizmu (vrátane antisemitizmu), vychádza tiež z krajného nacionalizmu a niektorých prvkov socializmu.
Obrana demokracie – alebo brániaca sa demokracia – ako východisko boja proti extrémizmu
Konečným, aj keď málokedy otvorene deklarovaným cieľom extrémistov je odstránenie základných prvkov a atribútov demokratického právneho štátu a preto aj reakcia štátu musí zodpovedať tejto hrozbe. Historická skúsenosť s nacistickým a komunistickým totalitným režimom dokazuje, že nepriatelia demokracie dokázali využiť demokraciu a nástroje, ktoré im ponúka (sloboda prejavu, zhromažďovacie a združovacie právo) na získanie moci formálne legálnou cestou, ktorú následne zneužili na zavedenie opatrení, ktoré v praxi znamenali odstránenie základov samotnej demokracie. Víťazstvo NSDAP v Nemecku v roku 1933 (43.9%), ktoré viedlo k prijatiu zmocňovacieho zákona, zákazu ostatných politických strán a zavedeniu vodcovského princípu ako aj víťazstvo komunistickej strany vo voľbách v roku 1946 (40%), ktoré viedlo k ovládnutiu silových štruktúr v ČSR a februárovému prevratu v roku 1948, sú toho kasným príkladom. Známy v tomto kontexte je napr. Goeblessov výrok: „Prišli sme do Ríšskeho snemu, aby sme sa vyzbrojili z arzenálu demokracie jej vlastnými zbraňami. Stali sme sa poslancami Ríšskeho snemu, aby nám weimarská filozofia pomohla zničiť samu seba. Ak je demokracia taká hlúpa, že nám na túto medvediu službu poskytne ešte aj voľné lístky a diéty, je to jej vec. Na uskutočnenie prevratu súčasného stavu nám príde vhod každý zákonný prostriedok.“
Keďže extrémizmus predstavuje ohrozenie demokracie v jej základoch a nepriatelia demokracie využívajú na svoje aktivity nástroje a možnosti, ktoré im demokracia poskytuje, je nevyhnutné, aby sa demokracia voči pokusom o jej odstránenie, či oklieštenie dokázala efektívne brániť. Obrana demokracie a jej základných atribútov by mala byť preto rovnako silná a efektívna ako odhodlanie jej nepriateľov zničiť ju. Za základný princíp európskych demokracií tento koncept uznal vo viacerých svojich rozsudkoch aj Európsky súd pre ľudské práva.
Nepriateľom demokracie nemusí byť nevyhnutne len politický subjekt, ale akákoľvek skupina či hnutie, ktoré sa snaží poškodiť, rozvrátiť alebo odstrániť demokratické štruktúry a ktorého agenda je v rozpore s demokratickými základmi usporiadania spoločnosti.
Zdroj: stránka Ministerstva vnútra